Zamyslenie na deň 25.10.2016

2.KORINTSKÝM 4,7-18

7  Tento poklad máme, pravda, v hlinených nádobách, aby sa ukázalo, že tá prenesmierna moc je z Boha, a nie z nás.   8  Všetkým sme utláčaní, ale nie potlačení; sme tiesnení, ale si nezúfame;   9  sme prenasledovaní, ale nie opustení; sme zmietaní, ale nehynieme;   10  Ježišovo zomieranie nosíme stále v tele, aby aj život Ježišov zjavný bol na našom tele.   11  My živí, ustavične sme vydávaní na smrť pre Ježiša, aby aj život Ježišov zjavený bol na smrteľnom našom tele.   12  A tak v nás pôsobí smrť, ale vo vás život.   13  Keďže však máme toho istého ducha viery, ako je napísané: Uveril som, preto som hovoril, – aj my veríme, a preto aj hovoríme,   14  lebo vieme, že Ten, kto vzkriesil Pána Ježiša, vzkriesi aj nás s Ježišom a postaví nás s vami.   15  Veď všetko toto deje sa pre vás, aby rozhojnená milosť rozmnožila vďačnosť čím viacerých na slávu Božiu.   16  Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.   17  Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy,   18  keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.


Vonkajší človek sa ruší. Mnohí si dnes zakladajú na telesnom živote, čo apoštol Pavol zhrnul do jediného pojmu – „vonkajší človek“. Pod týmto pojmom nemyslí len viditeľné telo, ale aj jeho vnútro – myšlienky, city, vôľu – jednoducho človeka v celej jeho zložitosti. Či sa náš život uberá správnym smerom, môžeme usúdiť z nášho vnútorného človeka. Vnútorný človek je človek, ktorého tvorí Boh. – – Je to „to“ z nás, čo hľadí k Pánu Bohu. Zdrojom sily vnútorného človeka je pohľad k neviditeľnému, nie zrakom, ale len vierou (v. 17-18). Povzbudzujme sa vierou, že aj keď náš vonkajší človek hynie (sa ruší), vnútorný sa obnovuje, lebo očakáva hojnosť večnej slávy. Veď Pán Ježiš prišiel, aby dal Svoj život za mnohých. Jeho príchod sa označuje ako vyprázdnenie (gr. Kenóza) – vzdanie sa vlastných ambícií – preto, aby nás priviedol k Bohu. Ak máme ísť cestou „kenózy“, keď sa náš život ruší, je to znak spojenia s Kristom (v smrti) a k tomu svedectvo skrze vnútorného človeka, ktorý sa obnovuje, je pre nás potvrdením, že náš život sa uberá správnym smerom.
Autor: Ján Belica
Pieseň: ES 156


Ajhľa, predošlé veci sa splnili a nové oznamujem. Skôr, ako vyrašia, dám vám o nich počuť. Izaiáš 42,9

Vpravde veľkým tajomstvom pobožnosti je On, ktorý sa zjavil v tele, ospravedlnený bol v Duchu, zjavil sa anjelom, zvestovaný bol národom, uverili v Neho na svete, vzatý bol v slávu. 1.Timoteovi 3,16


RÍMSKYM 3,9B-20 :: MODLÍME SA ZA: PRIBETA (DN)